Večný hosť

Omámení spoločným ľúbezným oparom

tancujeme ulicami intimitou spletení
nájdeme sa na jar, v lete, jeseni.
pozrieš sa a už ma máš
ani chvíľu neváhaš,
aby si ma celú cítil
moje chvenia nevymenil
za istotu rozkoše.

Črepy pre šťastie

Od začiatku som dozrievala neproporčne. Kým sa ostatným ich ženské prednosti ako stožiare vypínali pod tričkami, to moje sa dvíhalo iba so zafúkaním vetra. O to radšej som sa spúšťala na bicykli s čo najstrmších svahov, prúdy vzduchu sa mi opierali o ramená a presviedčali ma, že stačí chcieť a môžem im uletieť. Nikdy sa mi to nepodarilo.
Vedela som, kto bol na vine. Moje telo mi bolo primalé.

Naše kvapky v krajine Čierneho dažďa a On

Tiene snov, obloha tmavá, trocha z teba,

lúky mrakov, obloha bledá a svet môj,

priepasti leta, obloha jeho, hľadí z neba,

kvapky čierne, obloha mokrá a  plač tvoj.

Mesto

Keby som hodil pamäť do Dunaja,

možno začne žiť svoj život.
A razom by sme boli dvaja,
ktorých pamätá si príchod.

Na lúke

keď včera hľadela som
do budúcich snov,
ktoré nesmú snami zostať
(musíš sa sem ku mne dostať)
a do toho sna pôjdeme spolu.
naše duše ocitnú sa tam,
kde každý ocitne sa rád
sám však nie, iba spolu.

On a Oni

Po zime príde jar, časť I

Próza inšpirovaná skutočnými osobami

     Hodinky oznámili poludnie. Jún. Nosil ich na predlaktí, ktoré sa teraz vyvrátené vnáralo do skalnej štrbiny. Nemal čas skontrolovať svoj postup. Half Dome je 650 metrová strmá granitová stena. Vyrastá nad lesným labyrintom národného parku. Alex s ňou bojoval druhý raz. Bez lana. Vlastne, nebol to boj. Niekoľko sekúnd mu stúpal adrenalín, myšlienky bubnovali v hlave. Nie, musí to byť súhra. Rytmus. Chvíľu oddychoval. Jednu ruku mal vždy zrastenú so štrbinou, nohy opieral o miniatúrne výrastky v klzkom povrchu. Pravú dlaň skúmal proti ostrému slnečnému svetlu. Lúče mu prechádzali hrubými prstami. Ani nevedel, kedy mu kĺby tak zmohutneli. Z oblohy sa jeho chudé horolezecké telo stávalo zrnom piesku. K vrcholu mu chýbala hádam iba tretina. Jedinou prekážkou sa mohli stať zmoknuté topánky. Výhra, ďalší rekord? Márnivosť by ho mohla stáť život. Pokračoval...

Zajtra dospeješ

Kľačal som na dlážke v predsieni. Kamenné kachličky mi chladili bosé kolená, zaväzoval som si šnúrky a myslel na blížiace sa popoludnie, ktoré mi prísľubom tajomného prerodu dráždilo lačnú predstavivosť.

.cíp

stopy sú v snehu
ale sneh nie je
len vržďanie
v mojej predstave
budúcej
takže sústavne imitujem
neznáme
kroky
priestranné ako dojem
že nevstanem
že sa ani nepokúsim

Autor: Richard Lutzbauer

lutzbauer.blogspot.com

Hranice

Srpy storočného večera
Z prítmia sa neodchádza
odbočkou pri kostole
Hranice defilujú
na pokraji zrenia
budúce zrútenie
sa nezadržateľne blíži
a bezcitné lupene
dávnovekých slnečníc
vzdorujú žiareniu
jadrového rána
stonožky na kľučke
zhrdzavených brán
vŕzgajú vo vetre
tisícov otázok
hustnúceho včerajška

Autor: Agatha Sou

Precitnutie

Petra sa predrala na čelo radu v jedálni. Sama sa čudovala ako jednoducho a bez protestov (doteraz sa neodvážila prekročiť bariéru chránenú plamenným pohľadom školníka) sa dostala až k výdajným okienkam, pred ktorými postávala v akútnej bezradnosti. Jej dilemu rozriešil hustnúci dav, ktorý ju neskoro na to, aby si pri pohľade na servírovanú porciu, uvedomila svoje pochybenie, odtlačil vpravo. Bez šance na krok späť sa zriekla zodpovednosti, ale nie následkov vnúteného rozhodnutia. Od stola pod oknom jej kývla spolužiačka. S podnosom pred sebou  a nepokojom formujúcim sa v žalúdku sa pretlačila k nej.

Večer

to sú schody, rozpálené od očakávania

Kamenné sochy v praku za mestom
Smutné, opradené minulosťou
Tiene sa zakrádaj medzi stromami
ale zločinci v snahe ujsť